Lučenec, na Letavách od roku 2010
Veľká časť mojich dobrých spomienok patrí práve Letavám.
Pamätám sa, ako som na Letavy prišla prvýkrát v živote ako plnohodnotný účastník. Už nie ako dieťa, ktoré si prišlo vyzdvihnúť svoju matku z tábora.
Pred siedmimi rokmi som prvý raz vystúpila z auta a moje chodidlá, (vtedy ešte veľkosti 34) sa dotkli majestátneho parkoviska pred povestnou Chatou Ipeľ.
Mamča musela ísť riešiť administratívne záležitosti, (rozumej: prihlásiť nás; zvítať sa s hlavami Letáv. (Pozn.: Maňo a Fiťo boli pre mňa v tom čase neznáme pojmy. Maťka Thomku mi opísali ako takého bosého uja s časopisom.)
Volala ma so sebou, ale ja som nešla, lebo som sa hanbila cudzích ľudí a nemám rada bosé nohy.
(Možno to je spôsobené mojou pretrvávajúcou hanblivosťou, že za 7 rokov mojej letavskej existencie ma tam skoro nikto nepozná.)
Zato odmalička som veľa sledovala a veľa som si všímala. Všetci vieme, že Letaváci sa delia na rôzne typy. Napríklad Prvoletaváci, ktorí hrdo a bez zatajeného dychu vchádzajú do kadibudiek; Pařiči, ktorí to v pondelok, resp. v nedeľu v noci neodhadnú a najbližšie ich uvidíte na dielni v piatok (alebo o 2 týždne na tabuli v Tescu, medzi hľadanými osobami); Lektori (a o tom by som vám vedela rozprávať!), ktorí po večeri prichádzajú na izby a modlia sa aspoň o 2% energie navyše.
Alebo i Maliari, ktorých mi nedá nespomenúť, keďže som súčasťou tejto zločineckej skupiny, spreneverujúcej sololity na výstavbu chaty (3 poschodia, 10 spální, keď naprší- bazén, krb vo vstupnej hale…) Ale o tom som nechcela.
Samozrejme, kategórií je veľa, ale ako s prvou som sa zoznámila s tou najpočetnejšou. (Dám vám nápoveď, tento rok sme všetci pocítili deficit tejto skupiny.)
Presne tak, boli to osy. Akože, vravte si čo chcete, ale ono s nimi nebolo až tak zle. Napríklad, ak sa váš spolubývajúci ráno náhodou nezobudil, nešli ste na raňajky s tým, že budete sami, veď osy tam boli vždy pre vás. Len si spomeňte! Len vy a osa, zdieľate spoločnú praženicu a paradajky.
Ale osy boli nie len romantické, ale aj hravé. V každej z nich sa našiel kúsok dieťaťa, keď ste sa s nimi hrali s pohárom nápoja v ruke na schovávačku a ona vás vždy našla.
Alebo koľkým z nás pomohli v budovaní prahu bolesti. Ony sú jednou z mojich prvých a najkrajších letavských spomienok. A tieto spomienky ja zbožňujem.
Chcela som len povedať (aj keď moje rozprávanie možno nedáva zmysel), že na Letavách nie je nič, čo by sa dalo nemilovať.
Letavy milujeme kvôli ľuďom (všetkým, nezávisle od kategórií, do ktorých sa radia), spomienkam, času, ktorý tam neplynie, slovám, ktoré nemusia byť povedané, aby zneli, hudbe, ktorá znie, aj keď nehrá.
Viem, že nebyť Letáv, nebola by som (tak divným) človekom, akým som teraz.
(A nevedela by som o svojej alergii na osy.) Ďakujem nám, lebo my všetci sme Letavy.