Bratislava, na Letavách od roku 2018
Kým tento text konečne nabral nejakú podobu a tvar, bol autorke presne dvakrát pripomenutý
a asi mesiac a pol prenášaný, pretože autorka je tak trochu večný nestíhač zaujatý až príliš veľa
vecami. Aj preto boli jej prvé Letavy ako blesk z jasného neba.
Aby bolo jasné, Letavy neprišli ako blesk z jasného neba. Letavy boli najprv dva roky odkladané,
pretože to sedí do charakterového profilu postavy v tomto príbehu. A tiež: lebo taký je život.
Letavy ju teda skôr zasiahli ako blesk z jasného neba.
Tie prvé sa odohrávali (zväčša) v keramikárskom stane na lúke. Kto nebol na dielni keramiky,
nevie, ale bolo to tam ako v budhistickom chráme. Teda tak sme to aspoň ten prvý rok nazývali.
Ten absolútny pokoj a len tak si hladkať svoju hrudku hliny, to je to prvé, čo prišlo z čista jasna.
V skutočnosti boli dôvody neprísť tie dva roky na Letavy rôzne. Bolo to klasické „niečo do toho
prišlo,“ ale pravdu povediac, som mala trochu aj strach. Nevedela som, čo od takého miesta čakať.
Pri príchode nebola moja predletavská situácia úplne príjemná, ale nemohla som sa ocitnúť na
lepšom mieste.
Niektorí hovoria, že všetko má svoj dôvod a ono to možno naozaj má svoj dôvod, prečo som sa
stala prvoletaváčkou až v roku 2018. Prvé Letavy boli terapia. Terapia krásou.
Asi je jasné, že odvtedy sa už Letavy neodkladali. Aj tie druhé sa vlastne (z-menšieho-väčša)
odohrávali v keramikárskom stane, ale to už boli úplne iné Letavy, pretože čo si budeme navrávať,
každé Letavy sú iné a majú niečo svoje. Na týchto som sa horlivo snažila plniť letavské bingo ako
bucket list, hoci mi bolo jasné, že niektoré políčka nikdy neprečiarknem. Napríklad šanca, že si dám
polievku prakticky neexistuje. Polievky si to asi zobrali osobne a rozhodli sa mi vypomstiť, pretože
to jedno políčko, ktoré ma držalo od sladkého binga, bolo práve „vždy si dať aj polievku.“
Dokončiť sa mi ho nepodarilo, ale čo si na Letavách zaumienim, toho sa tak ľahko nevzdám, o
čom vedia svoje aj všetci tí, ktorých som s tým celý týždeň otravovala. A pravdepodobne nielen
týždeň. Občas moje letavské ambície presiahnu letavský týždeň a dopadne to ako so škárovaním
popukanej hliny rok predtým. Stále to plánujem vyskúšať. A plánujem to ucho opraviť. Áno.
Naozaj. (Pozdravujem tých, čo vedia.)
Letavy mi dali viac, než som si kedy predstavovala, že mi niečo dá.
Nie je to iba týždeň v roku.
Je to, keď vám na prijímačkách na vysokú školu nečakane predstavia jednu červenovlasú
scénografku a zrazu vás spája silné letavské puto.
Alebo keď sa pred tou istou vysokou školou o rok neskôr na dni otvorených dverí spoznávate so
sympatickým párom, s ktorým ste boli na dielni, no nevedeli ste o sebe až do toho momentu.
Sú to ale aj všetky kávičky a pivká v Axiome či kdekoľvek inde.
Letavy trvajú celoročne, ten týždeň (a rovnonocnosť!) je iba ich oslava. A návrat domov.