Ak som potreboval v živote niečo nájsť, boli to práve Letavy.
Som dieťa z kopcov za Zvolenom, konkrétne zo Zaježovej. Detstvo to bolo veru krásne, ale mojich
vrstovníkov bolo žalostne málo. Preto som vyhľadával socializovanie, kde sa dalo. A podarilo sa.
Spasením pre mňa bol Letný divadelný tábor na Počúvadle. Zhodou okolností sme sa na izbe ocitli
malí čipsovia (rozumej decká do 12 rokov) v zostave Herian, Crcha, Paučula a ja. Pričuchli sme k
umeniu a zapáčilo sa. Cítil som sa tam veľmi príjemne a spokojne, ale stále som mal pocit, že to pre
mňa nebolo to pravé orechové. Teraz študujem Strojné inžinierstvo, takže už aj viem prečo.
Spojiť tvorbu umenia s mojou potrebou šmátrať rukami vo veciach bolo vtedy nemožné. Všetko
do seba zapadlo o pár rokov neskôr, po navštívení Letáv.
V tom čase sme už boli parádna partia z tábora, obohatená o ďalších skvelých ľudí. Rozhodli sme
sa skúsiť niečo nové. Tak sme zavítali na Letavy.
Prvoletavské zážitky boli úžasné a rovnako to bolo vždy, keď sme sa vrátili. Každý ročník bol iný,
ale zároveň svojim spôsobom rovnaký kvôli atmosfére, ktorú som nezažil nikde inde.
Avšak absolútne nadšenie prišlo s dielňou Umenie z odpadu. Konečne som sa mohol rýpať
vo veciach bez obmedzení a všetko bolo ponechané mojej fantázií. To bol presne môj šálok kávy.
Zopár dní si rozjímať nad konceptom, a potom sa to snažiť zbúchať (doslova) dohromady.
Na prvých ročníkoch dostala naša partia, ktorá sa stále rozrastala o ďalších Letavákov, prezývku
Nemiestny gang. Stalo sa to na vernisáži, keď Gabo Ž. nadhodil, že sme tam na schodoch ako miestni
gangstri. Kubo Crcha suverénne reagoval: „My sme ale nemiestni." A tak sa započala epocha
Nemiestneho gangu. Prischla nám chatka č.5, ktorú ľúbime a aj ona nás.
Pseudonym Nemiestnych sme s radosťou prijali a začali sme sa tak nazývať aj mimo Letáv. Napriek
tomu, že sme rozlezení kade tade po svete, snažíme sa počas roka stretnúť a spraviť si malé ňuňu
Letavy. Aby sme si zaspomínali a tešili sa na začiatok augusta. Vždy je to krásne.
Letavy sú pre mňa veľmi výnimočné a jedinečné. Veď zážitky, spomienky a priateľstvá na celý
život nenájdeš na každom rohu, ale na Kokave áno.