Bratislava, dcera na Letavách od roku 2012 (s jednou pauzou) a mamina od roku 2017
Adriana
Kedysi som si predstavovala, ako budem moje deti, keď dorastú, brávať na koncerty svojich
obľúbených spevákov… Ale že to bude naopak, a že ma moja dcéra vezme na miesto, kde budú jej
„obľúbení spolu-umelci" a iné divy LETA(V) vo vysokej koncentrácii, a že si na to budem musieť
počkať 5 rokov, kým bude ochotná podeliť sa o všetky zázraky a tajomstvá tohto miesta so svojou
mamou, to by som si veru vymyslieť nemohla.
Alebo predsa? Tam kdesi, hlboko v mojom detstve, bola túžba ísť do tábora „Na konci sveta"
s mojou mamou, vtedy študentkou VŠ pedagogickej v BB, ale tábor bol iba pre dospelákov, ktorí sa
„hrali na deti" v rámci štúdia popri zamestnaní v odbore "pioniersky vedúci." A bolo to náhodou
na chate Ipeľ v Kokave.
Túžba vyslaná v socializme sa naplnila v roku 2017, prostredníctvom mojej dcéry Paulíny.
Dodatočne som sa dozvedela, že za jej ochotou vziať ma so sebou bol aj ďalší zámer.
Skamarátiť ma s inou prvoLetaváckou mamou. Naše spoznanie malo odpútať pozornosť
od pôsobenia dcér, členiek Nemiestneho gangu! Čiastočne sa to podarilo, dokonca sme si dohodli
striedavý pobyt na niektorých miestach (napr. Kiabar.) Buď my alebo ony.
Ale nech už bol zámer akýkoľvek, LETAVY sa pre mňa naozaj stali miestom, kde som sa cítila ako
doma. A nielen preto, že časť mojej rodiny naozaj pochádza z Gemera, čiže som čiastočne miestna.
Prostredníctvom LETÁV a ľudí, ktorí ich tvoria, som sa vrátila K SEBE, k svojim pestrým umeleckým
záujmom, k mojej niekdajšej prirodzenosti – komunikovať s ľuďmi, hľadať to, čo nás/ich spája,
prepájať, zbližovať. Toľko nových kontaktov a priateľstiev, ako sa mi podarilo získať za týždeň na
Letavách, asi žiadna sociálna sieť neumožňuje.
LETAVY sú pre mňa živá sociálna sieť s pridanou energiou ozajstných objatí, skutočných emócií,
s možnosťou tvorby, ktorá sa oveľa ľahšie rozbieha v skupine podobne naladených, všetko
prijímajúcich ľudí.
Vďaka Maňo, že si išiel za svojím snom vrátiť sa každé leto do energie „tvorivého mladého ducha“
a umožnil si tak množstvu ďalších ľudí objaviť či oslobodiť svoje vlastné tvorivé sily.
A vďaka mojej dcére Paulínke, že mala odvahu vziať ma do jej sveta. Zrazu som si po rokoch mohla
užívať pocit, že tu nemám žiadne deti, o ktoré sa treba starať. :-)
____________________________________________________________________________
Pauli
Pred letom 2017 som si kládla otázku, či to risknúť a vziať mamku na Letavy. Nebola som si istá.
Možno to bude veľmi cool, možno to bude veľký problém.
Prvý deň, pri vítaní sa s ostatnými pod Ipľom mi veľmi rýchlo zamrzol úsmev na perách, keď som si
uvedomila, že zatiaľ čo ja veselo rozprávam nie úplne vydarenú príhodu zo stopovania, o ktorom máti
nevedela, moja mama stojí asi meter odo mňa, našťastie zabratá do rozhovoru. Zľakla som sa, že som
si odstrihla zo svojej letavskej voľnosti. V ten večer som pri zaspávaní hĺbala, či bude problém, ak ma
doobeda uvidí piť pivo.
Počas nasledujúcich dní sa moje zbytočné paranoje rozplynuli rýchlosťou svetra. Pochopila som,
že moja mama nemá vôbec potrebu zisťovať kde som a čo robím. Nie som mamka, neviem, aké to je
byť na festivale s vlastným deckom, ale scenárov sa núka mnoho, a ja som vďačná, že moja mama
zvolila práve tento.
Začala som si skôr všímať ako zapadá, vedie rozhovory a ako šťastne v Letavskom prostredí vyzerá.
Som veľmi rada, že osoba ako ona, ktorá veľa rokov investovala takmer všetok voľný čas
do starostlivosti o rodinu a do svojho vyčerpávajúceho povolania, objavila a pochopila čaro bytia
na Letavách natoľko, že sa tam ďalšie roky neváhala vrátiť znova. Aj bezo mňa.