Praha, na Letavách od roku 2006
Lektor extrémneho písania
Letavami som sa prepísal.
Mojich pätnásť letavských pothomkov sa volá 2006, Denník, Nočník, PolNočník, Večerníček,
Popolnočník, Úsvit, Brieždič, Zorník, Legendárny, Dekadenník, Ponocník, Ranník, PostRanník a List.
Narodili sa na Krokave a Kokave, ich matkou i dojkou boli Letavy. Vychovávali a formovali ich Ľudia
Letáv. Každý rok, keď sa pred Letavami zobudím z nočnej mory, (sníva sa mi letavský utorok
a najmladší od nedele ešte nevyšiel,) viem, že je čas začať sa pripravovať na jeho zrod.
Sú to bratkovia, ktorí mi nedovolia spávať, ale veľmi družní, kamarátski, ktorí jedného prinútia mať
oči otvorené, počúvať, sedieť, písať a pamätať si.
Pri narodení som bol zasiahnutí kliatbou Abstinencio, ktorej vedľajším vplyvom je pamätanie si.
Kruh Auta, ktoré neexistuje, ma pozná ako Nepiča Letavského, toho čo Perlu káže a Kofolu pije.
Ale nie všetko, čo vidím a pamätám si, môžem dať ratolestiam na hranie. Veď nie sú plnoletí.
Sú príbehy, o ktorých sa nepíše.
Svet Letáv umožňuje tisícky námetov a príbehov, nie je potrebné si vymýšľať. Je všeobecne
známe, že moje prostredné meno je Pravda.
Tak sa pravdou stali Brafčákoviny, AquaBélovia, LetavBal, Maskabál, Letríny, Omše, Petiar či
grilážky. A v tom všetkom zážitky a spomienky.
Všetky ich ukladám vo svojej Pražskej letavskej ambasáde, kde žijem. A okolo ambasády sa
zbierajú pražskí Letaváci. Ale to sú príbehy, ktoré sú zaznamenané, ale pothomkovia o nich nepíšu.
Ani o mne. Že som prichádzal na Letavy v najväčších očakávaniach, v hlbokom smútku, s pocitom
straty, s najväčšou zaľúbenosťou, i so strachom z otázok. Ľudia Letáv pochopili i bez napísania ako sa
majú chovať. Preto moji najbližší priatelia sú už mnoho rokov Letaváci.
A okrem nich je mi posvätná i každá jedna dielňa. Mal som to šťastie v rámci novinárskeho
experimentu si ich všetky vyskúšať (v jeden deň.)
Len Jarovi, Egonovi i Tomášovi som zo svojej pozície učiteľa, do ich literárnych dielní kafral.
A potom na pár rokov prišlo literárnodielňové ticho.
Nedá sa povedať, že by som kvôli tomu nespával, ani nie som jediný, kto spánkom na Letavách
šetrí.
Ale v roku 2017 som našiel skvelé využitie pre tieto dvetri nevyužité a prespané hodiny. Vráťme
na Letavy literárnu dielňu! V akčnejšej, extrémnejšej podobe. Pre šesť – sedem ľudí. A Maňo súhlasil.
A tak sa stalo, že okrem môjho notebooku, v ktorom sa rodili PoNocníky a Ranníky, ponocovali
za svietiaci notebookmi v okolí podČiarky extrémisti. Niekedy som na nich mal väčšie požiadavky ako
mohli zvládnuť, niekedy i väčšie ako som mohol zvládnuť ja. Spôsoboval som im bolesť, strach, kŕmil
som ich všeličím, hádzal do situácií, v ktorých sa cítili nekomfortne. A oni sa vracajú. Extrémizmus je
diagnóza.
Tohtoročné Extrémne bude pokojné. Nechcem napísať extrémne, ale sľubujem, že nebudeme páliť
básne, výlety budú len v dosahu 5 km, slacklinu, cvrčky i húsenice nechávam doma a počet
týždňových povinných autorských textov by mohol nepresiahnuť dva tucty. Proste oddych. Hlavne,
aby som ja prežil to extrémne čítanie a recenzovanie vyše 200 textov od pätnástich frekventantov.
Teším sa, lebo extrémne tešenie je základ.