Rimavská Sobota, na Letavách od roku 1994
Manažér ubytovania

Približné Speryho spomienky

Hrával som s Maňom v divadle Pictus, Fiťo nám robil technickú podporu a vodiča.
Na Letavy som prišiel na deviaty ročník, ale nie ako účastník, ale hneď ako člen štábu. Vtedy
bývalo na Letavách 60 – 80 účastníkov. Ale po desiatom ročníku nastal veľký skok a počet účastníkov
spontánne začal rásť na stovky. Či to bolo vďaka dobrému menu Letáv, pozvánkam Regionálneho
osvetového strediska (pod ktoré Letavy spadali), či plagátovaniu „spádovej“ oblasti, to už ťažko
povedať.
Dovtedy boli Letavy organizované humbug systémom, bolo to predsa stretnutie kamarátov. Všetci
traja s Maňom sme si museli rozdeliť funkcie a tie ostali dodnes. Fiťo mal na starosti technicko-
materiálne vybavenie, ja tábor.
Lebo vtedy to bol tábor. Mal som na starosti jeho postavenie do správneho tvaru, fungovanie aj
stráženie.
Raz v noci, ešte na Kurinci, vletelo auto medzi stany. V strede tábora z neho vystúpili štyria ožratí
skoro dvojmetroví chlapi. Všetci spali, len my s Fiťom sme ešte sedeli vonku. Fiťo sa k nim rozbehol,
začal ich fackovať a kričať, či chcú niekoho zabiť, že tam spia ľudia.
Ožrani sa tak preľakli, čo je to za pidimužíka, ktorý musí vyskočiť, aby im dal facku, že nasadli
do auta a pomalou rýchlosťou vycúvali. Kým som zareagoval ja, už boli preč.
Počet účastníkov rástol, tak sme obsadili aj okolité podnikové chaty – Tabaková továreň, Pozemné
stavby, Mestská bytová správa či Okresný stavebný podnik. Bývalo sa aj v hoteli Astra, ktorý už
neexistuje. Na Technických službách mali najtmavšie pivnice, tak tam bola fotka. Bola to klasická
fotografia, kde sa vyvolávalo, takže tam bola komora, laboratórium.
Po dvoch troch rokoch sme začali aj hrávať divadlo. Nebolo to nič zvláštne, na Letavách zvykli
hrávať všetky divadlá z okolia. Program sme mali postavený tak, že vždy bolo divadlo a kapela.
Dovolenkári na Kurinci si zvykli chodiť na letavské programy, bežne bývalo na dvesto Letavákov
ďalších 600 divákov.
S Fiťom sa nám stávalo, že sme performance často nevideli. Lektori si vymysleli hrať v lese, vo
vzdialených budovách a my sme v celej rekreačnej oblasti ostali samy dvaja, lebo aj dovolenkári sa
odišli dívať.
Pre ďalšie roky sme poprosili miestnu mafiu, či by nám na stráženie tábora neposkytla nejakého
SBSkára. Prišiel ozrutný chlap, najzúrivejší v okolí, pripravený s basebalkou chrániť Letavy.
Kontroloval a podozrieval všetkých, ktorí neboli Letaváci. Bola to rekreačná oblasť, takže neLetavákov
tam bolo hodne. Paradoxne tento rok nás najfatálnejšie vykradli za celú existenciu Letáv. Akurát
zlodej bol nielen prehnane drzý (snáď už Dominika Štrbová nemá nočné mory), ale aj inteligentný
a všetky veci dal do neďalekej záložne a na svoje meno. Chytili sme ho.
Boli roky, kedy na Kurinci lialo dva týždne v kuse. Len v nedeľu pred začiatkom sa vyjasnilo, všetko
vyschlo, postavili sme tábor a začalo liať až v pondelok ráno. A vyjasnilo sa až v nedeľu, aby sme
mohli zložiť stany. Vtedy aj starý Kepka kúril v stane.
Po raňajkách občas ostali pomazánky v črievkach. Zozbierali sme ich a nechali pri stane, aby si
ľudia, ak budú mať hlad, zobrali. (Vtedy obedy ešte nebývali.) Vonku bolo 30°C, v krabici črievka
dozreli. Pri otázke „Môžem si dať?“ sme len pokývali hlavami a čakali ako obsah po prepichnutí
vystrelí až na dvadsať metrov. Horšie bolo, keď sa niekto rozhodol otvoriť varené vajce.
Jeden rok sme od sponzora dostali niekoľko paliet nealko nápojov. Dali sme ich zachladiť, ale
nedalo sa to piť, tak sme ich dávali zadarmo. Zistili sme, že v nich je také farbivo, že ak si nápoj vylial,
nedal sa vyčistiť ani technickým benzínom. Báli sme sa, že nám to ostane, do prírody sme to vyliať
nemohli, by nás zavreli. Ale všetko sa do poslednej fľaše rozobralo. Dokonca s malinovkami aj
maľovali. Len sme boli radi, že sme od nich nedostali aj sirup. Ten by vyžral aj poháre.
Zo známych dôvodov sme museli opustiť Kurinec a prvú ponuku sme dostali od Fera Auxta, aby
sme šli na Kokavu. Ale tam ešte nebola kapacita dostatočná. Náhoda nám prihrala Krokavu
a z civilizácie sme sa presunuli do divočiny.
Na Krokave mi bláznivý Bartík začal skrývať moju škodovku. Raz ju zaparkoval do kríkov, inokedy ju
dostal na pódium, až ju chcel postaviť našikmo na strechy chatiek. Občas som ju objavil celú
naplnenú skartovaným papierom. Všetko bolo v pohode, ak som nepotreboval odísť. A tak som ju raz
objavil zaseknutú medzi chatkami. Zobudil som pol tábora, aby mi ju pomohli fyzicky vytiahnuť.
Ten rok, kedy nám búrka odfúkla stany do Hrlice sme ostali s Lacom Bartíkom, aby všetko uschlo.
Letavy skončili, Juro Surma urobil u Gogéna inventúru, čo ostalo, tam nechal a odišiel. Všetci odišli aj
kuchárky. Na Krokave nebola ani noha.
Zrazu prikvitli dvaja miestni chatári. Že čo máme a za koľko? Laco z brucha naúčtoval dvanásť
korún. Naliali sme, chlapi vypili a odišli. Zrazu sa začali objavovať ďalší, snáď dvadsiati. Predali sme
kompletne celé zásoby. A štamgasti si pochvaľovali, ako je dobre na tých Letavách. Ten rok sme
prvýkrát vytvorili zisk.

A TU PRVÁ ČASŤ TRIDSAŤDIELNEHO SPERYHO ROZPRÁVANIA KONČÍ.

Ale ešte dodáva:
„Nikdy som sa žiadnej dielne nezúčastnil. Marcel bol používaný viacerými dielňami ako
univerzálny účastník, dokonca aj Maňo bol účastník, ale ja nie. I keď občas som si niečo vyrezal
z dreva. Preto by som rád vrátil dielňu sochy na Letavy.
Ale Hevier ma občas na svoju dielňu využíval. Povedal mi: „Príď vtedy a vtedy večer k ohňu.
A rozprávaj.“ Keď som skončil len svojim frekventantom povedal: „Toto je typický dobrý rozprávač.“
No a Janček ma tiež zvykne zavolať na generálku pred vystúpením Stand-upu, že čo si o tom
myslím.“
Prečo vlastne Letavy?
„Nedokážem odpovedať. Asi existuje nejaká sila, ktorá nás núti chcieť sa zúčastniť!
Raz sa mi podarilo sformulovať definíciu: „Letavy sú podujatie, kde sa partia idiotov, ktorá je
postihnutá umením, snaží prezentovať svoje šialenstvo a ďalšia partia idiotov sa im to snaží silou
mocou umožniť!“