Martin, na Letavách od roku 2011, s jednou pauzou
Letavami žila naša rodina už dávno pred tým, ako som tam prišla ja osobne. Letavy pre mňa vtedy
znamenali pár dní pred nimi si nič neplánovať, lebo…
Maťkovi som nachystala nejaké zásoby (aj pre chalanov), rezne, trochu griláže, baranie rohy, ak
bola aj domáca slivovička a obdivovala som jeho nadšenie a neopísateľnú eufóriu radosti, ktorá
gradovala tým viac, čím viac sa Letavy blížili. Veľakrát ma tam volal, ale tvrdošijne som odmietala.
Veď nikdy v živote som nebola ani v pionierskom tábore, čo by som na Letavách robila, medzi
mladými.
Mám svoj vek, umelecky nie som veľmi obdarená a môj maličký kompakt Canon by toho asi
vo fotodielni vedľa zrkadloviek veľa nedokázal. A tak som všetko letavské dianie sledovala len
z diaľky, nenásytne som hltala všetky letavské denníky, nočníky a polnočníky, už ani neviem, ako sa
volali a pomaly sa vo mne roztápali ľady.
Prišiel rok 2011 a po odchode mojej mamičky ostal zrazu môj život (nielen) v letných mesiacoch
prázdny. A vtedy moje rozhodnutie dozrelo. Doslova od večera do rána. Áno, Letavy budú asi tým
najlepším liekom pre mňa.
Nikdy nezabudnem na prvý príchod pred Ipeľ. Akoby na mňa niečo z tých ľudí preskočilo, niečo
nedefinovateľné, neformálne a úprimné objatia, radosť, očakávanie, letavský vírus, ktorý sa musí len
zažiť a prežiť.
Už som sa nebála a zrazu som bola sama sebou, so svojím malým Canonom. Nikto nič neriešil,
lektor Mirko Zaťko a práca v dielni boli pre mňa prvou letavskou výzvou.
Odvtedy (okrem jedného roku, keď prišiel na Slovensko môj druhý syn z Cypru), som bola
na Letavách každý rok a verím, že to tak bude ešte veľakrát. Za tie roky som sa „vypracovala“ na
Matku Griláž, dokonca Letavská chasa zložila o mne a mojej griláži aj pesničku. To bolo radosti.
Týždeň pred Letavami to v našom byte vyzerá ako vo výrobni. Chystajú sa kilá a kilá griláže, aby
bolo pre všetkých dosť, ale to nikdy asi nebude. Ale každý rok stihnem viac a viac. Verím, že to aj
tento rok, napriek zlomenej pravej ruke, zvládnem, ale mám už sľúbených pomocníkov na miešanie a
krájanie, materiál je už zväčša nakúpený.
A tak sa popri liečení teším na vás všetkých. Na tých ktorých poznám, aj tých, ktorých spoznám.
Teším sa na každodenné úprimné objatia, ranné prechádzky, keď vy ešte spíte, fotenie, koníky, starú
višňu, na samotu, ale aj spoločnosť, na to, že týždeň budem občas stretávať môjho nevyspatého,
strapatého a bosého syna Matheja, ktorý mi celý rok sľubuje: „Neboj maminka, budeme na Letavách
spolu celý týždeň, užijeme si jeden druhého.“
Teším sa na to, že nič nebudem riešiť, že budem tam sama so sebou a s vami. A hlavne ďakujem,
že LETAVY existujú…