Rimavská Sobota, na Letavách od roku 2003
Upozornenie: Tento text je plný otrasného sentimentu, lepkavého žiaľu a šťavnatej lásky.
Hneď zuhrta musím vyjaviť, že Maňo je môj druhý otec, Spery ako krstný otec, Fiťo jak tretí
otec, Janček, Cmorej a Geišberg daľší manDželia, Kasprzyk otec štvrtý, Jana Oľhová najlepšia
sestromama, Noga s Novodmským ako bratia… A taaakto by som mohla pokračovať až do Letáv.
Som totiž stará štábistka, povolaním chronická asistentka. Dokážem temer všetko. Na Letavách
určite. Inak som kvalitne neorganizovaný chaotik s nechutnou dávkou fantázie a nulovým zmyslom
pre praktickú každodennosť.
Letavy sú také miesto, východiskový bod. Nedajú sa celkom neznalcovi vysvetliť. Až tam sa
človek predsvedčí, že potenciál ľudského tela a mysle je nekonečný. Posledné roky sa však voľačo
zmenilo. Stala som sa mamou. A materstvo Ti dá dve – tri do tváre, obráti všetko naruby a potom
ešte kopačku z otočky do chrbta.
Moja Johana však absolovala Letavy v bruchu, v kočíku, nosiči aj počas prvých krokovaní.
Obávala som sa o tento môj „svätý týždeň.“ Že už ani Letavy nebudú také isté. A ehm, nie sú.
Menej ma bolí každé ráno hlava. A každý rok môžem byť dlhšie hore. Lebo ona akoby sa tam
narodila. Okamžite zapadla. Dokonca ani Bartíka sa nebojí, a keby som ju nechala na pol dňa s
Hankou a Domčou Štrbovou, ani by si nevšimla, že som odišla. Také je to decko!
No, zas si nemyslime, že je to „jenom selánka“ tie Letavy. Prídeš tam, týždeň duševných orgií,
ktoré končia takým Spokojom na duši, že tibetský Láma vám nesiaha po členky. No a potom sa
vrátite. Domov. Do školy. Do roboty. K mame. K deťom. Z prírody do mesta. Z krásy do
každoBežného hnusu.
Ten stav má meno. Chýba ešte v psychiatrických príručkách a osnovách, ale existuje. PLD.
PéeLDé. PoLetavskáDepresia. Jeden rok, z tých cca 17- tich, čo som absolvovala som plakala. Po
príchode domov. A plakala som dlho. A veľa. A veľmi. Chcela som okamžite dávať výpovede,
opustiť frajera, exkomunikovať, delaborovať, dekorovať a všetko, čo k tomu patrí.
Vďakabohu za októbrovú vernisáž. Tam človek môže doplakať, čo nestihol v auguste.
Tak tak, milí Letávaci. Treba sa na to pripraviť. A odkedy viem, že tento rok budú Letavy opäť,
pripravujem sa už dnes! Urobte tak aj vy.
PS: Šťavnatej letavskej láske z úvodu venujte v mysli aspoň minútu po dočítaní textu. Každý
máme z Letáv nejednu, však?