Martin, na Letavách od roku 2005
Tak ahojte! Ja som Jano, v občianke Ján Cíger, ale aj Janko Hraško, či tiež Mädokýš.
Pre budúcich Prvoletavákov antikvár, lebo vyťahujem z mojich bohatých zásob knihy,
pre Staroletavákov jeden povďačný mládenec. Neviem, či sa niekomu tak ako mne podarilo, že vďaka
Letavám som sa naučil rátať, prípadne počítať. Áno, je to tak.
Na Letavy som prišiel prvý raz v roku 2005. Bolo to vďaka rozprávačskej žičlivosti môjho
výnimočného priateľa Daniela Heviera, básnika, spisovateľa, textára, performera…
Viete, ja som veľmi spoločenský typ človeka. Snaha zbližovať ľudí mi je vlastná asi historicky,
rodinnou tradíciou. Práve v tom období sa u mňa na mojej chalupe v turčianskej obci Kláštor
pod Znievom schádzavala veľká skupina literárnych nadšencov na stretnutia, ktoré mali aj tvorivý
rámec, vďaka Mathejovi Thomkovi, ale aj spoločenský rámec, vďaka práve tomu noblesnému
chlapčensko-dievčenskému obsadeniu. Veď nás bývalo na víkend často aj tridsať…
No a práve preto ma Danielove rozprávanie zaujalo a rozhodlo, že sa na Letavy, mimochodom,
nemal som o niečom takom ani zdania, vyberiem a urobím prieskum.
Daniel s Timoteou Vráblovou viedli literárnu dielňu. A bola nad očakávanie. Veľmi mi pomohla
z pohľadu písania, ale aj prezentácie, či z tvorby tzv. performance. Odchádzal som nadšený a
obohatený o nesmierne množstvo nových priateľov.
A čo to má spoločné s matematikou a rátaním? No, to je jednoduché. Predsa som si povedal –
Janko, rátaj s tým, že ideš aj nabudúce. A tak aj bolo… A priviedol som Matheja, Kefa, Andreja,
Luciu… Vzniklo námestie Mädokýša. A matematika išla ďalej. Rátal som s účasťou aj v ďalšom roku.
Však nejsť, to by sa mi vôbec nerátalo. No a aby som bol ešte matematickejší, umocnil sa vo mne
pocit, že toto je – teda Letavy – niečo, čo tvorí hemoglobín v mojej krvi. Tento rok, hoci trochu
hrozivý, by mal byť už šestnástou mocninou.
Na Letavách sme s Mathejom založili multinázvový časopis, prešiel som si viacerými dielňami,
ale aj som si vytvoril niekoľko osobných rekordov. Pozor, žiadny šport!
Vytvoril som si rekord v zamilovávaniach. Už na prvých Letavách som prekonal svoj úbohý
provinčný rekord, determinovaný aj vtedajším myslením, no a to, že sa nedá zamilovať viac ako
päťkrát za deň. Pche! Ako som mohol tak žiť? Dnes už sú to nekonečná zamilovaní a zistil som, že aj
tie nekonečná sa ešte stále dajú prekonávať.
Asi to muselo tak dopadnúť, lebo hneď prvú noc o 01.37 hod. som sa zamiloval dvojmo – do Lucie
a Zuzky, ktoré prišli do stanu vedľa môjho miesta odeté iba v uterákoch. Joj, joj, jojoooj…
Našťastie funguje jedna vec a to, že do jednej osoby môžu by naraz zamilovaní viacerí. Lebo
potom by som bol vo večnom súboji s „Kefom“ Šrankom, s ktorým máme rovnaký vkus a
porovnateľnú vášeň. Nuž čo, my „recyklovaní plejboji“ už inakší nebudeme.
A tak šírime letavobjatia, letavobozky, letavovyznania, ba dokonca aj letavskú spoločnú imunitu.
Ako? Predsa pri zvítavaní sa všetci riadne vystískame a vyobjímame, čím si založíme spoločný
orálnobakteriálny menovateľ. A to je lepšie ako očkovanie.
Taký je môj letavský príbeh a ja mu len pripomínam – rátaj, že budeš pokračovať. Letavy nemajú
odmocninu.
Váš Jano Cíger z Mädokýša