Ľudia majú rôzne dary a talenty, no ja akoby som nemal talent na nič. Asi keď Boh rozdával ľudom
schopnosti, ja som stál niekde vzadu a kúsky a zvyšné odrezky, čo ostali, pridelil mne. Všetko ma baví,
ale len vyskúšať, dlhšie som nevydržal.
Môj letavský príbeh začal už na základnej škole, keď som práve skúšal byť hercom a navštívili sme
PAN v Liptovskom Mikuláši. Spoznal som tam skupinu Nemiestnych mladých ľudí, ktorí ma na malú
chvíľu dostali mimo môj všedný dedinský život. Ukázali mi krásu umenia, dívali sa na svet za mnou
poznanými hranicami. Pritiahli ma ďalej s prísľubom, že je toho omnoho viac. A vraj mi ukážu zdroj
toho všetkého, čím celý rok žili.
Práve kvôli týmto ľudom som po rokoch s obavami zavítal na Letavy.
Prišiel som už potme, takže som sa stihol zoznámiť len s KiaBarom a Perlou, no keď som v chatke
č.5 zaľahol na gauči, vedel som, že som správne.
Ráno som sa ticho zaradil do davu a šiel kovať ku kováčom. Myslel som, že ma k tomu moje
priezvisko predurčuje a zvládnem to.
No viacej som popri práci rozprával ako tvoril, a tak som na ďalší rok skúsil stand-up. Tam som
síce mohol rozprávať, ale okrem výstupu na UJAT/(Ť) sa mi pohybu nedostalo, takže ďalší rok som šiel
na tanec. To už však bolo pohybu priveľa.
A tak po štyroch rokoch, ako čerstvý inžinier, som zamieril na umenie z odpadu. Hoci zvárať som
vedel iba na papieri. Tam sa mi zapáčilo. Mohol som si aj klepnúť u kováčov, aj rozprávať, kým som
čakal na poradie a pohybu sa mi tiež dostalo, keď som šiel po pivo k Podčiarke. A názov dielne
obsahoval slovo UMENIE, takže som sa cítil ako ozajstný umelec.
Ale to čo som našiel na Letavách, nebol pocit, že som umelec. Bol to pocit, ktorý som prežíval
bytím priamo tam, pocit, ktorý ma následne sprevádzal po celý rok.
Bola to radosť, pokoj, príroda okolo a všetci tí ľudia, ktorých som spoznal a mohol s nimi týždeň
pobudnúť. A poznanie, že aj keď nevynikám v jednom, užívam si všetko. Všetko, čo skúšam, tvorím,
objavujem. A za to vám, priatelia, ďakujem.