Bratislava, na Letavách od roku 2015
Ako malá som vždy trávila celé leto na Kokave. Moja babka odtiaľ pochádza. I po
presťahovaní do Bratislavy sme tam bývali v lete, na Veľkú noc a niekedy aj na Vianoce.
Na kopci na Látkach, ktorý naši posmešne pomenovali Mount Everest a vidieť ho od
hereckého senníka, som sa naučila lyžovať. Do okolia sme chodili na hríby, venčiť psíka či
bicyklovať.
Toto všetko sa dialo bez toho, aby som čo i len tušila, že nejaké Letavy existujú.
Povedala mi o nich až spolužiačka Pauli, ktorá si kreslila na lavicu kalendár a odškrtávala dni
do Letáv. Trvalo mi ešte štyri roky, kým som sa tam aj sama dostala. Paradoxne som sa
vrátila na miesto, ktoré mi prostredím bolo známe, no letavskí ľudia mi ho ukázali z úplne
iného pohľadu.
Letavy sa neopísateľne stanú vašou súčasťou. Nakoniec ani poletavskú depresiu neberiete
tak vážne, pretože kúsok z vás tam už navždy ostane a naopak si kúsok Letáv (chcete či
nechcete) nosíte vždy so sebou.
Po svojich druhých Letavách som na jeseň nastúpila na medicínu. A na tých piatych som sa
zrazu ocitla ako zdravotníčka. Každé jedny Letavy, na ktorých som bola boli iné. A aj napriek
tomu, že už od tých prvých pár rokov ubehlo, pred každými mám opäť ten istý zvláštny
strach a zároveň radosť, aké budú tie nasledujúce.
Pretože nie sú lepšie alebo horšie Letavy, sú len každý krát vlastne znova tie prvé.