Ako to so mnou bolo
Zvoní telefón, neznáme číslo, dvíham a na druhom konci sa ozýva mne v tom čase ešte neznámy hlas
Speryho, s ponukou, ktorá sa neodmieta. „Nechcel by si lektorovať fotografickú dielňu na Letavách..?“
Čo to je, kde a kedy… Aké Letavy? Len zopár z prvých otázok, ktoré mi hneď napadli. Priznám sa, že
popri množstve telefonátov ponúkajúcich výhodné ponuky na investovanie alebo na zaručene výhodnou
kúpu produktov poistenia, ktoré dostávam, sa už staviam celkom skepticky voči telefonátom, ktorým tak
úplne nerozumiem… O to viacej som rád, že zvedavosť mi v tomto prípade nedovolila túto možnosť len
tak premrhať.
Preskočím pol roka dopredu a ocitám sa na krásnom mieste Kokavskej Línie, kde sa začína môj
prvoletavácky príbeh. Je plný zaujímavých ľudí s chuťou tvoriť, úžasnej prírody a nezvyčajných
a jedinečných večerných aktivít. Deň za dňom sa zodpovedali všetky základné otázky o fungovaní,
cieľoch a motivácií ľudí, ktorí sú zapojení do organizácie Letáv.
V takejto zostave mi bolo cťou viesť fotografickú dielňu a stať sa súčasťou tejto Letavskej rodiny.
Úprimne, vrátil som sa na chvíľu do čias študentskej bezstarostnosti, žiadni klienti, žiadny stres
a naháňanie sa… Týždeň akoby na zregenerovanie mysle, ktorý pôsobil ako úžasná psychohygiena
na dušu…
Popri tom som mal možnosť prispieť do kreatívneho procesu, čo mi robilo nesmiernu radosť. Jediné
čo ma mrzí, v spojení s lektorovaním dielne, je nemožnosť priamo sa zúčastniť niektorej inej dielne..
Určite by ma taká maľba, kováčstvo alebo napríklad tvorba z odpadu veľmi obohatili…
Letavy mi svojim spôsobom nečakane učarovali… Jedinečnosťou, nevtieravosťou a najmä svojou
komunitou.
Pri troche šťastia, bude tento môj Letavský príbeh pokračovať…