Bratislava/Brno, na letavách od roku 2014
Letavy prišli do môjho života v pravý čas, no uvedomil som si to až po pár rokoch.
Predtým než som prišiel na Letav, umením som moc nežil. Nepochádzam z rodiny, kde sa umeniu,
performovaniu či zábave prikladajú hodnoty. Mamina učí na STU, otec aj brat sú programátori, strýko
učiteľ fyziky – skrátka nie najideálnejšie prostredie, v ktorom keď v pätnástich povieš, že chceš hrať na
gitare a byť hudobník, na oplátku dostaneš pochopenie.
No na Letavách som porozumenie získal. Zažil som nadšenie , lásku a oddanosť pre umenie –
absolútne alternatívny vesmír pre chlapca z akademickej, technokratickej rodiny.
Tak ako pre každého, aj pre mňa sú každé Letavy iné. Prešiel som si od introvertných až po tú najviac
extrovertnú dielňu – standup.
Vďaka posledným Letavám a chválam zo strán kamarátov, že môj slam bol super, som si uvedomil,
že v živote chcem robiť jednu vec – žiť kreatívne. Vystupovať, tvoriť, hrať, baviť alebo vykonávať
akúkoľvek odnož umenia, ktorá práve zaujme môj impulzívny mozog.
Standupu a slamu som sa začal venovať aj mimo Letáv. Nie preto, že by som chcel byť slávny komik,
ale preto, že keď vystupuješ, všetky ostatné obavy, problémy, skúšky, vzťahy alebo čokoľvek ťa trápi, ide
preč, a ostávaš len ty, tvoja hlava, tvoje umenie – a na tých pár minút sa cítiš byť slobodný.
Tento rok chcem tento pocit zažiť znova – po ročnej pauze opäť raz v hudobno-textárskej – pretože
akokoľvek ľúbim humor a bavenie ľudí, moje srdiečko je a navždy ostane pri prvej láske – gitare.
Aj tento rok, ako každým predtým, sa do umenia a do Letáv opäť zamilujem. Dúfam, že táto energia
mi vydrží minimálne do ďalšieho roka, do dobitia mojich kreatívnych bateriek.
Pretože láska ku umeniu, slobode, úprimným priateľom a pivu čapovanému pod čiarku je jediné, čo
ma v živote skutočne ženie.
PS: Každý rok sa snažím byť na Letavách v centre diania, a dúfam, že skončím na peknej fotke. A stále
nič.