Nitra, na Letavách od roku 2018 a 2019.
Naozaj neviem, kde sa vtedy vo mne objavilo toľké odhodlanie, no zrazu som sa ocitla
na detvianskom nástupišti smer Kokava, s hlavou plnou očakávaní a veľkým batohom na chrbte. Ten
ma ale zachránil, lebo upútal ďalší, možnoešteväčší batoh, ktorý prehovoril a zrazu spoza neho
vykukol človek. Vysvetlil mi, že takéto batohy na tomto nástupišti patria jedine Letavákom. Zo Standu
sa vykľul môj prvý Letakamoš. Skoro sme zabudli vystúpiť. Ale hneď mi bolo jasné, že tu budem
doma. Vo svete chaosu, no s harmóniou v duši. Obklopovali ma samé úsmevy a objatia, ktoré ale po
prvom dni nekončili. Tie sú mojou obľúbenou vecou na Letavách… Ak samozrejme nerátame Čiernu
perlu.
Človek by neveril, že množstvo Tereziek bolo jedného roku vyššie, ako množstvo Letavákov
ľavákov. Zrazu sme boli tri, štyri, päť… Nikto nevie koľko v skutočnosti, no vznikli z nás kamarátky.
Počas týždňa v maliarskej dielni sa človeku prihodí všeličo okrem dokončenia aspoň jedného obrazu
a spôsobom „idem sa pozrieť na ostatné dielne“ som si našla spriaznené duše v každom kútiku
Kokavy. Najradšej by som tu všetkých vypísala, ale ďalší výpadok serveru si nemôžeme dovoliť.
Moja obľúbená spomienka z Letáv pochádza z rána, keď poslední vytrvalci, už napoly bezducho no
stále s vášňou, tancovali pred pódiom, čakajúc na východ slnka, ale hlavne na vychytenú raňajšiu
praženicu.
Už prvý deň po príchode som si v duchu povedala, že sa určite vrátim a posledný deň tomu nebolo
inak. Páči sa mi, že každý rok tu človek zažije iný životný príbeh. Jeden rok sa nesie v znamení
bezbrehého hýrenia, druhý lásky, iný zase žabacími prstami z letavbalu no a mne sa za moje druhé
Letavy udialo toto všetko, začo som veľmi vďačná.
Pred príchodom to boli len Let a vy, po príchode mňa aj Let a ja, no minulý rok som so sebou
priniesla moju zlatú sestru Simču, vďaka ktorej sa môj osobný názov poupravil na Let a my.
————————————————————————————————————————————–
Letavy sú jedna z vecí, ktoré si človek musí prežiť, aby pochopil ľudí naokolo, ktorí básnia o ich
úžasnosti. Potom čo sa moja sestra prebudila z jej prvého postletavského dospávania, o ničom inom
hovoriť veľmi nevedela. Tento jej stav som hneď ďalšie leto pochopila.
Samozrejme by to neboli Horičkové, keby niekam nemeškali. Takže moje prvé Letavy, sa začali až
druhý letavský deň, čo ale nikomu neprekážalo. Zrazu som sa ocitla niekde vo vzduchu v šapite,
obklopená úžasnými tanečníkmi, pózami, pauzami, plazeniami a inými tanečnosťami na čele
s Lackom Cmorejom a jeho nespočetným talentom. Postupne som sa z dovolenkového vzduchu
začala aklimatizovať na ten kokavský, ktorý nezaváňal len dobrodružstvom a nápadmi, ale hlavne
skvelými ľuďmi, Slnkom, objatiami a samozrejme mäsom, haha…
Musím priznať, že Letavy mi priniesli mnohé PRVÝKRÁT. Aby som to ujasnila, prvý krát som
ochutnala bio zemiakovú placku z bio pece vyrobenej z recyklovaného odpadu, prvé autentické
vítanie Slnka na lúke rannou jógou, prvé ozajstné photoshootingy a hľadanie vlastnej jedinečnosti.
Už si vlastne nepamätám, čo spojilo našu partiu, za to môže asi naše vyčíňanie v Kiabare, ale zrazu
sme začali podnikať rôzne lúčne výlety, kotúľanie na lúke pod oblohou plnou hviezd, karaoke
vyvolávajúce búrku… Veľmi vtipnú spomienku mám na kriesenie Alexa v Ipli asi o štvrtej ráno, aj keď
vtedy to bolo celkom adrenalínové.
Jednoducho som si veľmi rýchlo zvykla na tie slobodné, umeniaplné dni a hrdo odpočítavam každý
deň do začiatku ďalších a ďalších Letáv. Všetkých pozdravujem a už sa veľmi teším.