Rimavská Sobota, na Letavách od roku 1989
Materiálové vedenie a zabezpečenie Letáv
„Bolo to veľmi čarovné, sloboda v duši, taký malý underground. Zažili sme Fera Horu a závan
ozajstného priateľstva v komunite, pochopenie, vyjadrovanie názorov a neskutočné radosti. To sa
nedá popísať. Dá, len ja to neviem,“ rozhovorí sa Fiťo o svojich prvých letavských rokoch.
„Gabo K. nemal čím zaplatiť svoje borovičkové osviežovadlá, tak mu servírka zobrala topánky.
Skoro nám pol tábora odfúklo do Hrilece. Peťo Schanz sa takmer zabil pri zjazde na svojej zostavenej
formuli, keď mu zlyhali brzdy…“ spomienok má na niekoľko hodín, z Kurinca či Krokavy, až sa núka
otázka, čo by z týchto miest priniesol na Kokavu.
„Neprenesieš nič, bo sa nedá. Len ozaj spomienky. Ivka Raškovičová to asi najviac cíti. Život ide
ďalej, úprimne, bolo tam naozaj dobre. Voľný program, priebeh a svornosť. Spoznávali sme sa, bolo
to neskutočne magické.“
No ale to čarovné pre všetkých Letavákov sa musí zaistiť. „Musím zabezpečiť na Letavy od
kamiónov na prepravu a materiál do každej dielne dľa potreby lektorov všetko až po gumičky do
vlasov. Občas ma skúšali, lebo vedeli,, že zoženiem ozaj všetko. Biele klavírne krídlo do lesa, to Vicen
chcel. Na Kurinci akvabely do jazera. A Dušan Kráč, bože môj, tri videokamery, ešte tri televízory,
menič prúdu z 380 na 220, silový kábel a harmonikára, ktorý vie hrať tiahle írske balady.
Ešte na Kurinci sme potrebovali požičať vojenský stan. Legálne to nešlo, tak som oslovil bývalého
spolužiaka, ktorý bol v tom čase majorom vo vojenskom útvare.
„Chlapáci,“ tak nás volal, „dnes večer mám službu, na bráne vás budú čakať a pri hangári č. 19
vám ten stan vydajú!“
To bolo všetko je fajn, lenže ja som v tom čase mal iba Dáciu kombi. Dodnes nechápem, ako sme
ten stan naložili aj so žrďami a kolíkmi a nočnou hodinou opustili vojensky strážený útvar.
Jeden rok bola dielňa umenie z odpadu. Teda viac – menej, z kovového odpadu sa zvárali objekty.
Zohnal som z kovošrotu za tatrovku materiálu a doniesli nám to dva dni vopred. Pekne vyklopili
na dohodnutom mieste. No a naši milí Rómovia z neďalekého Čierneho mesta na káričkách pomaly
odnášali kovové veci späť do zberných surovín. No neskutočne usilovní boli. Ešte šťastie, že sme toho
mali požehnane.“
Ale Fiťové povinnosti nekončia odvezením celého vybavenia z Letáv.
„Každé výtvarné dielo musím zabaliť a odniesť na bezpečné miesto. Keramiku vybaliť, po vysušení
vypáliť a znova zabaliť, aby sa pred vernisážou nerozbila. Spolu s ostatnými dielami nainštalovať
a po vernisáži, kde sa vytešujeme, znovu deinštalovať, zabaliť a odniesť. Tak aby ľud letavský vedel,
o čom to je.“
„A čo ma najviac skormútilo? Nechápem tých účastníkov, ktorí si nevážia materiál, ktorý som im
ozaj v pote tváre zabezpečil a váľa sa po zemi. Toto ma ozaj trápi.
Ťažko povedať, čo si cením najviac. Som veľmi rád, že na Krokave vznikol film so silnou
výpoveďou, odporúčam pozrieť. Výtvarne si cením stavanie pece na Krokave. Zabezpečil som pol
tony šamotovej hliny z Kalinova. Obrovská vďaka patrí Hanke Orságovej Štrbovej a jej ľuďom, mala
ich v dielni takmer 40. Výpal obrovského čajníka mi zostane v duši navždy. Ďakujem Hanka. Za skvelý
počin ešte pokladám doniesť na Letavy Reného Lacka. Trvalo mi to štyri roky.
A ak by Fiťo prenechal svoje povinnosti niekomu inému, viedol by na Letavách konštruktivistickú
dielňu – určite drevený šperk alebo malý objekt z kameňa.
„Howgh.“