Praha/Prešov, na Letavách od roku 2010 s tromi absenciami
Hlavná letavská doktorka
Môj letavský príbeh začal keď som mala pätnásť rokov a veľmi som chcela byť herečka. Na
„herecký tábor“ ma zavolala moja kamoška Viki Hartmannová. Bol magický rok 2010, kedy sa
v hereckej dielni stretlo veľa prvoLetavákov a akosi sme vtedy sformovali jeden živý organizmus. Žili
sme zohrane ako húf sardiniek, spolu raňajkovali, spolu šli na dielňu, spolu večer žúrovali, spolu
plakali pri lúčení.
Hereckú dielňu som si párkrát zopakovala, ale neostala som len pri nej. Prestúpila som
do ezotericko-psychoteraputicko-spirituálno-geišbergovskej dielne, vyskúšala si pohybové divadlo,
ale skutočné súznenie tiel a duší som našla v stajni na dielni stand-up comedy.
Po tom, čo som sa rozhodla, že radšej ako herečkou, chcem byť doktorkou a odišla študovať
medicínu do Prahy, som plánovala prestať chodiť na Letavy.
Ja mám na ne totiž paradoxnú reakciu. Vždy na Letavách je to absolútne šťastie, pohoda, katarzia
a láska. Ale keď skončia, som tak spoločensky, emočne a psychicky vyčerpaná, unavená, bez hlasu,
bez energie a nasýtená novými pocitmi, zážitkami a momentami, ktoré som ešte nestihla spracovať,
že si vždy poviem: stačilo!
Už som na to priveľká, už nevládzem, po takomto týždni by som potrebovala ísť na ďalšie dva do
kúpeľov, už budúci rok neprídem.
Ale Letavy sú osudová láska na prvý pohľad a nedali mi na výber. Keď som sa prvýkrát neprihlásila
z dôvodu: „som veľká a dospelá,“ už v máji ma chytal zvláštny nepokoj, čosi ma kamsi ťahalo,
pozerala som na letavský fejsbuk, čo je nové.
Keď mi potom štábisti konečne zavolali, či nechcem byť letavská doktorka, vyletelo zo mňa: „Áno
jasné, strašne chcem!!“ A hneď som mala pobalený ruksak. Byť súčasťou štábu je síce trocha iné, ale
rovnako super a som veľmi vďačná, že som sa ňou už pár krát mohla stať.
Letavy totiž nezačínajú 2. augusta a nekončia ôsmeho. Začínajú, keď prídete prvýkrát a potom
jednoducho trvajú. Je to podhubie ľudí, ktoré sa vám prepletie životom a ovplyvní ho ani neviete ako.
Pre mňa sa napríklad Praha stala druhým domovom hlavne vďaka Letavám.
Dokopy som vynechala tri ročníky. Jeden kvôli žiarlivému frajerovi. (Baby, ak to ešte neviete, tak
mám jednu dôležitú radu! Poučte sa na mojich chybách a NIKDY nevynechávajte Letavy kvôli
žiarlivému frajerovi!) Ďalší august som strávila v Indonézii a ten posledný na psychiatrickom oddelení
v Prahe. Samozrejme ako doktorka.
Moje highlighty na Letavách:
– asi úplne celý prvý ročník, so všetkým, čo k nemu patrilo
– keď sme s Maťom Geisbergom asi pätnásti vyliezli na jeden strom a on nám čítal rozprávku
– keď sme v hereckej dielni vytvorili zo sena westernovú narkofabriku
– moja standupka – pretože som prekonala obrovskú trému a všetci okolo mňa sa smiali,
výnimočne nie preto, že som sa v niečom pomýlila
– všetky letavské diskotéky, keď si len tuto na chvíľočku idete zatancovať na jednu pesničku
a zrazu je 5 hodín ráno a svitá
– a určite aj všetky úspešné extrakcie triesok, kliešťov, kameňov z päty a najviac železnej
stružlinky zapichnutej do oka – pozdravujem umenie z odpadu.
Na všetkých sa už veľmi teším a ak by som mohla povedať ešte niečo na záver, povedala by som:
Prineste si prosím opaľovacie krémy, repelenty a topánky!