Partizánske, na Letavách od roku 2016
Môj prvý dotyk s Letavami bol veľmi nežný, ako závan niečoho zahaleného do krásneho oparu
nádeje. Bolo to v roku 1994. Zavolala mi kamarátka, či by som nechcela viesť v tábore dielňu
recitátorov. Nuž chcela….
Ale tam kdesi v nebi sa rozhodlo, že prišiel čas výraznej, až zásadnej zmeny v mojom živote a začal
sa odvážny celoživotný experiment, keď mi bolo dopriate učiť sa žiť bez možností pozerať sa na svet
očami.
A tak som musela začať tréning spoznávania sveta okolo seba cez dotyky, zvuky, vône a hlavne
intenzívneho prenikania do podstaty Malého princa.
Prešlo mnoho rokov, prišlo nové volanie a v spoločnosti charizmatickej Deny Harinekovej som
vyrazila na cestu – smer Kokava. Asi som však nemala ešte dostatočné vnímanie tohto sveta, pretože
vpadnúť do spoločnosti navzájom do seba zamilovaných stoviek ľudí bol pre mňa hotový masaker.
Ako kúzelná víla do strašnej rozorvanosti priniesla svetlo moja dlhoročná umelecká kamarátka
Katka Suknička. Keď sa o rok na to Katka vybrala na cestu, na ktorú nás nemohla vziať, ostala som
stratená s pocitom, že na Letavy sa asi nedokážem vrátiť.
Raz som však začula jej volanie, že práve Letavy sú miesto, kde ju ešte môžem nájsť – v steblách
trávy, vo vôni kvetov, v kvapkách dažďa… A naozaj ju tam vždy cítim a viem, že mi poslala na pomoc
aj ďalšie kúzelné víly, ktoré mi na Letavách dodávajú silu, vždy keď sa strácam (nielen) v tme: Lienku,
Dianu, Nastenku, Soničku, Táničku, Anku a mnoho iných ľudí, s ktorými stretnúť sa, je pre mňa jeden
z najkrajších darov, ktoré môžem dostať.
Letavy som nesmelo začala objavovať cez Batikatku a textilnú dielňu, neuveriteľnú rozkoš som
prežívala s karbobrúskou v odpade a svoj sen si plnila niekoľkokrát v dielni, kde môžem skĺbiť svoju
túžbu po manuálnej práci s umením divadla.
S obrovskou vďakou sa zakrádam po všetkých dielňach a nasávam všetky inšpirácie ako špongia,
aby som ich preložila do reči malých detí a ľudí obdarených inakosťou, ktorých sa snažím zapaľovať
celý ďalší rok.
Letavy sú jedným z mála podujatí, kde nemusím nič organizovať a byť zodpovedná za desiatky, či
stovky ľudí. Je to zvláštny pocit, učím sa užívať si to.
O to viac si vážim prácu celého štábu, ktorý tento zázrak každý rok prinášajú do našich životov.